[/align][align=center]Ťažké začiatky[/align]
Môj celý život bol ako jedna prekážková dráha. Pochádzal som z finančne nie najlepšie zabezpečenej rodiny a ani sme si nemohli nejak často dovoliť zbytočné veci. Ja som hrával futbal za klub zo susedného mesta. O sebe som si myslel, som celkom dobrý, ale bral som to len ako hobby. Môj otec bol takmer stále mimo domova kôli práci. Pracoval na jednom letisku na Cypre.Domov prišiel len každý tretí víkend. O svoju prácu prišiel, keď som mal 16. moja mama si vtedy naštastie našla prácu. Ja som si privyrábal sám. Chodil som hlavne na 1-2 mesačné brigády. Presťahoval som sa do vlastného bytu z mojich našetreních peňazí. Za tie som si samozrejme nemohol dovoliť žiadny luxus, tak som si býval vo svojom skromnom podnájme.
môj podnájom
Ale už o dva roky majiteľ bytu zomrel a byt získal jeho syn. Ten sa tam nasťahoval. Mne nezostávalo nič iné, ako sa nasťahovať späť k rodičom. Hladal som si nový byt, ale všetko bolo dosť drahé. Našiel som zopár lacnejších možností v Anglicku a Francúzku. Ale inak som vyšiel na prázdno. Poradil som sa s otcom, ten mi poradil bývanie v Anglicku. Vraj by som tam mohol pokračovať vo futbale, ale tomu som sa len smial. Tak som si teda týždeň na to vyhliadol velmi malý rodinný dom. Bol velmi lacný. Stál asi tolko, čo môj nedávny podnájom na Slovensku. Dohodol som sa s majitelom na cene už o pár dní som odletel. Prišiel som do maličkého mesta, do Southfieldu.
Southfield
Taxíkom som prišiel na miestnu taxikársku stanicu, kde som sa mal stretnúť s majitelom bytu, pánom Doenom. Sadol som si na lavićku a čakal som na ňho. Po dvoch minutách čakania vyśiel s poza ulice pán. Počas rýchlej chôdze s kufríkom v ruke ma zazrel, usmial sa a kývol jednou rukou. Prišiel ku mne, podal mi ruku a povedal. "Vy budete pán..." Pán Židuliak" upresnil som ho a on sa predstavil: "Peter Doen, teší ma." Vyzeral velmi sympaticky. "Ja som tiež Peter" s vtipkovacím tónom som prehlásil. Navrhol aby sme si tykali. "Peter, teší ma" začal a ja som pokračoval:"Tiež Peter, tiež ma teší!" a opäť som sa zasmial. Odišli sme teda do toho bytu. Vošli sme hneď som si položil svoju batožinu. Za asi 20 minút som si ho prehliadol. Až na dve či tri úplne prachom pokryté skrine a asi dva stoly, jeden gauč a nejaké spotrebiče, vrátaní sporáku a chladničky bol dom prakticky prázdny. Pod nohami mi vŕzgali parkety a každým krokom sa zvyšovalo množstvo prachu vo vzduchu. Po schodoch som vyšiel na druhé poschodie. Schody taktiež trochu vŕzgali a zábradli sa mykalo v odchylke asi 10cm. Sadli sme si do predsiene na zaprášenou fóliou prikrytý gauč. Bolo úplné ticho, ja som pozeral von cez okno oproti, kde stál mohutný orech či čo to bolo. Reagoval som až na cvaknutie pri otvorení Petrovho kufríka. "Aký starý je tento dom? Zrejme bude potrebné väčšie upratovanie." a obzeral som si dom znaleckým výrazom v očiach. " Má tuším 30 rokov, ale pred 5 rokmi bol renovovaní, takže je v dobrom stave." ubezpečoval ma Peter. Potom z napoli otvoreného kufríka, ktorý mu ležal na kolenách vytiahol jeden papier a jeden fascikel. "Toto je zmluva a dohoda o predaji, a v tomto máte podrobnosti o dome, ak by ste chceli. Tie vám samozrejme nechám." Chytil som papier s dohodou o predaji a prečítal som asi polku. Pozrel som nakoniec, kde bola cena. Dohodol som sa s ním. Podal som mu ruku a on mi dal kľúče. "Nech sa páči! Dám vám aj kópiu, keby sa niečo stalo s tám prvím." "Ďakujem vám velmi pekne." Vstal som rýchlo som odložil ten fascikel s papiermi do police v izbe. "Musím ísť. Bolo mi potešením." povedal a vybral sa smerom k dverám. Predbehol som ho a otvoril mu. Vyšli sme po privátnej cestičke, kde sme sa odzdravili a on odišiel. Otočil som sa merom k domu, hlboko som vzdychol a s pocitom spokojnosti som odišiel do svojho nového bytu.
Môj byt
[align=center]Usadenie sa v novom prostredí[/align]
Prvú noc som prespal na trvdom gauči. Ráno ma poriadne boleli kríže. Vybral som sa na nákupy. Chladničku som mal prázdnu, tak som najprv zašiel do potravín niekolko blokov od môjho bytu. Kúpil som nejaké pečivo, minerálku, zeleninu a nejaké hotové jedlá, jedným slovom to najnevyhnutnejšie. Taktiež som potreboval doplniť nábytok, minimálne o nejakú mäkkú postel. V obchode s nábytkom len o ulicu ďalej od potraví nsom si popozeral nejaké postele. Najlacnejšia bola dosť malá, takže som si kúpil takú strednú. Okamžite mi ponúkli, žemi ju donesú, keďže bývam len o tri ulice ďalej. Do večera bola postel na mieste. Večer som poupratoval izbu, v ktorej som mal postel. Utrel som prach, premiestnil jednu skriňu vymietol som pavučiny. Potom som si ľahol do postele. Bol som taký vyčerpaný, že som okamžite zaspal. Na druý deň ma napadlo,čo keby som zašiel za trénerom futbalového klubu. Myslel som si, že do takéhoto malićkéo klubu by som mohol zapadnúť. Tréner ma po asi 2 hodinouvej skúške na ihrisku zobral k lekárovi na prehliadku. Ten mi ale oznámil, že hrať nemôžem. Vraj mám podkolennú šlachu zničenú. Sklamalo ma to, veď som mal iba 24 rokov. O nejakých 6 mesiacov so msa prihlásil na trénerskú školu. Tú som dokončil za 6 rokov a získal som mnažérsku licenciu.
Pokračovanie nabudúce... hladanie nového klubu...
Ale je to celkom zaujimave. Som zvedavy ako budes pokracovat...
